S plávaním, ako so základnou lokomočnou činnosťou človeka, sa stretávame už v praveku. Už v tom období patrilo k základným životným zručnostiam, podobne ako chôdza, beh, lezenie, chytanie a hádzanie. Všetky spoločne zabezpečovali existenciu človeka v boji o prežitie s prírodou a nepriateľom. V tom období človek plával pravdepodobne tak, že napodobňoval pohyby zvierat, zrejme hrabaním a niekedy možno aj vyťahovaním paží z vody.
Veľký rozmach telesnej výchovy nastal v staroveku. V otrokárskej spoločnosti sa vládnuca trieda oslobodila od existenčného boja s prírodou a od manuálnej práce, čo umožnilo plný rozkvet umenia a vied. Otrokári zabezpečili prostredníctvom vychovávateľov a učiteľov plný rozvoj osobnosti svojich detí. Medzi základné predpoklady vzdelanosti patrila znalosť čítať a plávať. Plávanie malo značný význam aj pri telesnej príprave vojsk. Zo starovekého Egypta máme niekoľko dokladov, ktoré potvrdzujú obľúbenosť plávania. Najväčší rozmach telesnej výchovy nastal v starovekom Grécku. Plávanie bolo považované za jeden z najdôležitejších vyučovacích predmetov v gymnáziách. Každý kto nevedel čítať a plávať sa považoval za nevzdelanca. Grécky spôsob výchovy vojakov sa neskôr preniesol aj do Ríma. Na Marsových poliach sa v rieke Tiber učili mladí Rimania plávať oblečení a v zbroji. Obľúbené bolo aj potápanie. Obdobou gladiátorských hier boli tiež tzv. naumachie, pri ktorých sa snažil jeden zápasník utopiť druhého. Z Rímskeho obdobia sa nachádzajú po celej Európe pozostatky prepychových kúpeľov s bazénmi a s teplou vodou.
Stredovek zavŕšil úpadok telesnej výchovy. Zásluhu na tom mala kresťanská ideológia, ktorá zakazovala akúkoľvek starostlivosť o ľudské telo. Ľudské telo sa stalo nástrojom diabla a tak sa sním aj zaobchádzalo. Podľa sv. Hieronýma (r.450) „čistá pokožka ukazovala na špinavú dušu“. Tak začiatok stredoveku bol poznačený špinou a morovými epidémiami. Jedine jednoduchý ľud porušoval náboženské dogmy a hľadal osvieženie v rybníkoch a riekach. Iná však bola situácia pri výchove rytierov, opory šľachty, ktorí si plávanie zaradili medzi svojich „sedem rytierskych cností“. Až humanisti, návratom k antickej kultúre, vyzdvihli telesnú výchovu a s ňou aj plávanie, späť na miesto vo výchove, ktoré jej zaslúžene patrí. V období humanizmu bola napísaná prvá učebnica plávania (M. Wynmann, r.1538). Propagátorom plávania bol aj J. A. Komenský, ktorý vo svojom diele „Orbis pictus“, pod heslom „plávanie“, zobrazil rôzne spôsoby prekonávania vodných tokov človekom.
Zásadný obrat vo vzťahu k plávaniu nastal až v novoveku, kde v záujme rozvoja vzdelanosti zakladali filantropisti výchovné ústavy, na ktorých sa okrem iných náukových predmetov vyučovala mládež aj v plávaní. Po zvládnutí základných prvkov techniky plávania, objavili sa aj prvé pozoruhodné výkony v spojitosti s vytrvalostným plávaním. Prvý odvážlivci preplávali cez Dardanely (napr. anglický básnik lord Byron vraj preto, aby si overil pravdivosť antickej báje o Leandrovi), cez La Manche … v ďalších rokoch mali mnohých nasledovníkov. V polovici 60. rokov 19.st. vznikali v Anglicku prvé spolky priateľov plávania – plavecké kluby … takto sa Anglicko stalo kolískou športového plávania.
